Zrelá viera má tisíc otázok a jednu istotu

Viera je veľké bohatstvo. Hoci pre neveriacich sú veriaci ľudia často predmetom výsmechu, opak je pravda: človek bez viery je ako človek s hendikepom. Čosi dôležité, určitá schopnosť alebo zručnosť, mu v živote chýba. Človek bez viery nemá horizont nekonečna, ktorý dáva zmysel mnohým na pohľad nezmyselným veciam v našom živote. Niektorí ľudia si myslia, že viera nás oberá o radosti života, alebo že nám bráni život a jeho dary naplno vychutnávať. To však tiež nie je tak. Ktosi sa vyjadril, že veriaci a neveriaci kráčajú životom ruka v ruke po tej istej ceste. Ibaže vo chvíli, keď neveriaci vyhlási: „Ja som už došiel!“, veriaci mu na to povie: „Ja ešte pokračujem ďalej!“ Životom kráčali spolu, vychutnávali ho rovnako, no pre jedného, aspoň čo sa týka jeho presvedčenia, sa život končí, zatiaľ čo u druhého sa nekončí nikdy.
 

Viera a hodnovernosť 

Viera01Čo je viera? Jedna z najkrajších definícií je: „Veriť znamená uznať za pravdu to, čo ti niekto hovorí, pre jeho hodnovernosť!“ Táto definícia sa týka viery ako dôvery človeku, ale i Bohu. Ak mi napríklad niekto tvrdí, že vonku pred domom zaparkoval kamión, a ja túto informáciu prijmem a budem šíriť bez toho, aby som si ju overoval, znamená to, že som ju prijal od človeka, ktorý je pre mňa hodnoverný. Verím mu. Ak by som si jeho informáciu overil a až potom ju šíril, znamenalo by to, že to, čo teraz šírim, nie je informácia získaná na základe viery, ale som si ju overil, teda viem ju, nie verím jej. Hodnovernosť človeka však nepríde hneď, je výsledkom osobných skúseností s človekom, že ma nik­dy neoklamal, že tomu, čo hovoril, sa vždy dalo veriť.

Platí to aj o viere Bohu. Viera, aspoň tá zrelá, je výsledkom vývoja. Neprichádza automaticky, ale v procese putovania s Bohom.

Malá, či veľká viera

Ako veriaci sa často pýtame: Sú vo vie­re v Boha v poriadku pochybnosti? Nie sú znakom malej viery alebo dokonca úplného nedostatku viery? V našich slovenských pomeroch sa pochybnosti vo viere ešte stále pokladajú za nedostatok viery. Ak si niekto začne klásť otázky o Bohu, o jeho existencii, o mnohých rozpačitých situáciách z dejín, na ktoré možno ťažko v súvislosti s Bohom odpovedať, tento človek sa pokladá za rebela a človeka s malou vierou. 
Ako to teda je? Na životoch mnohých veľkých ľudí viery vidíme, že viera bez otázok je mŕtva a Boh takéhoto „veriaceho“ človeka je Bohom mŕtvym, alebo aspoň veľmi vzdialeným. Skúsme si toto odvážne tvrdenie vysvetliť.
Viera sa neriadi podľa kľúča: buď/ alebo, čiže buď ju mám, alebo ju nemám, ale podľa kľúča: malá, väčšia, veľká, obrovská. Viera, ako nám to hovorí evanjelium o horčičnom zrnku (porov. Lk 17, 5 – 10), je záležitosťou procesu. Rastie, alebo sa umenšuje. A keď rastie, nie bez nášho osobného pričinenia.

Ako sa to odohráva

Viera02V živote človeka rozlišujeme tri fázy: detstvo, adolescenciu a dospelosť. Všetky sa odohrávajú v troch rovinách: telesnej, duševnej a duchovnej. Pri drvivej väčšine ľudí však tieto tri roviny nejdú ruka v ruke. V telesnej oblasti sa to deje automaticky. Dieťa sa stáva adolescentom a dospelým v presne vymedzenom čase s charakteristickými znakmi bez toho, že by samo pre to niečo urobilo.
V duševnej oblasti to už nie je také samozrejmé. Máme adolescentov, ktorí duševne zostali deťmi, alebo dospelých, ktorí sa správajú adolescentne. Preto občas prehodíme: „Ten človek je nezrelý.“ Teraz nehovoríme o duševne narušených ľuďoch.
V tretej oblasti, duchovnej, sa to vymyká automatike úplne. Môže sa stať, že máme človeka telesne a duševne dospelého, no po stránke duchovnej je úplným dieťaťom. Alebo niekto je profesionálne kňazom, no jeho viera nikdy nedorástla do dospelosti.
Ako to poznáme? Aké sú charakteristiky jednotlivých fáz viery? Porovnajme ich s telesnou a duševnou zrelosťou.

Scéna prvá

Scénou, kde sa odohráva detstvo, je rodina. V rodine dieťa dostáva jedlo, šaty a službu. Je malým kráľom na tróne uprostred svojej rodiny. Všetci mu slúžia, snažia sa vytušiť jeho potreby a uspokojiť ich.
Dieťa sa nestará o potreby iných. Vo svojej podstate je egoistické. V tejto fáze dieťa automaticky absorbuje do seba kultúru, tradície a hodnoty svojich rodičov či širšej rodiny bez toho, že by poznalo iné alternatívy. Na nič sa nepýta, lebo nič iné nepozná. A ak o tom niečo aj počuje, nevenuje tomu pozornosť, pretože sa bojí, čo by z toho mohlo vyjsť. Dieťa žije v strachu pred tým, čo nepozná. Nejde za tým, neskúma to, vyhýba sa tomu.
Keď sa z tohto uhla pozrieme na vie­ru, detská viera dedí a prijíma tradície, krédo, znaky a prejavy inštitúcie, v ktorej sa človek formuje. Automaticky prijíma morálne smernice a formy modlitby svojej rodiny Cirkvi.
Dieťaťu sa v rodine, kým je dieťaťom, posluhuje. Podobne aj človeku s vierou v detskej fáze. Detská viera má sklon Boha používať, náboženstvo má slúžiť nie Bohu, ale jemu samému. Chce si kúpiť Božiu priazeň vyjednávaním v modlitbe alebo rôznymi skutkami. Kúpna cena sa často určuje počtom odriekaných modlitieb alebo dobrých skutkov. Takáto detská forma viery má sklon vidieť veci veľmi jasne a stáť na istom a bezpečnom základe. Človek si v tejto fáze myslí, že o Bohu vie všetko, dimenzie viery má presne zaškatuľkované, pozná definície, dogmy, odpovede na všetko. No iba z jediného dôvodu: horizonty jeho viery nejdú poza, najmä nie tam, kde sa nachádza tma a nejasnosti. Žiaľ, keďže tmy sú súčasťou života, človek túto vieru stráca, len čo tma vstúpi do jeho života. Vidíme to na mnohých bývalých veriacich, ktorí ochoreli na nevyliečiteľnú chorobu, alebo stratili niekoho blízkeho. Boha začnú obviňovať, že to dopustil. Boha, o ktorom vedia všetky definície, zrazu opúšťajú. Detská viera, ktorá si nikdy nekladie otázky a nemá nijaké pochybnosti, nakoniec človeka vždy zradí.

Scéna druhá

Scénou, na ktorej sa odohráva druhá etapa nášho rastu, je adolescencia – hľadanie identity. „Kto som?” Toto je otázka všetkých otázok, rebélií a prejavov nezávislosti u adolescenta. Adolescent už dostal schopnosť uvažovať nad vecami abstraktným spôsobom, má za sebou i skúsenosti iných alternatív, ktoré život ponúka. Preto cíti v sebe silnú túžbu veci skladať a poskladať. Podľa jeho presvedčenia všetko, čo vo svojom živote má, musí navzájom do seba zapadať. Dá sa to prirovnať k tzv. jig-saw puzzle, skladačke, pri ktorej sa z malých častí rôznych tvarov poskladá veľký obraz.
Starší, medzi ktorými adolescent žije, to nemusia celkom chápať. Pre nich sa to, čo robí, zdá nelogické. Načo rozobral kúsky a znova skladá to, čo už mal ich zásluhou poskladané? Preto môžu s jeho rebéliami, otázkami a odmietaniami strácať trpezlivosť. 
Do adolescencie viery sa človek dostáva vtedy, keď začína hlbšie uvažovať nad tým, čo zdedil, a keď prejavuje snahu osobne to vlastniť. Na to však potrebuje poznať alternatívy systému, v ktorom bol
vychovávaný. V tomto období sa človek postaví proti tajomným spôsobom existencie Boha, pýta sa na jeho rolu v živote ľudí a v dejinách. Začne o Bohu pochybovať, búriť sa proti nemu, odmietať ho. Na tomto stupni viery obyčajne odmieta tradičné formy modlitby. Boha chápe ako pria­teľa, jeho modlitba spočíva v čírom rozmýšľaní o ňom či konverzácii s ním, hoci si nie je istý, či sa rozpráva s Bohom, alebo sám so sebou. Slabou stránkou adolescentnej viery je sklon odmietať, čo nie je schopný pochopiť, a odhodiť, čo nemožno osobne zakúsiť. Odmieta skutočnosť, že nie všetky otázky majú svoje odpovede, že k podstate zrelého života patrí i schopnosť žiť s otázkami a cítiť sa pritom dobre. Silnou stránkou tejto viery je však úprimnosť a čestnosť, ako aj snaha, aby to, čo verí, aj vlastnil.
Kým detská viera je jasná a istá, adolescentná je jasná a neistá. Jasná preto, lebo sa obmedzuje iba na to, čo možno pochopiť, neistá preto, lebo človek si je stále neistý Bohom, a tak má problémy naplno vstúpiť do tmy. Adolescentná viera je nezrelou, no určite zrelšou ako detská. Inými slovami, viera s otáznikmi stojí vyššie ako bez otáznikov.

Scénické vyvrcholenie

Dospelosť po stránke duševnej u človeka nastáva, keď uspokojivo zodpovie, kým je. Až vtedy sa môže pohnúť ďalej k hlbšiemu záväzku prijať iných a oddať sa im. Táto etapa sa v psychológii nazýva intimita. Slovo intimita pochádza z latinčiny a je zloženinou slov in-timor, čo znamená ísť do strachu, do rizika, alebo od slova intimus – hlboko dovnútra. Človek bude schopný postúpiť do tejto etapy a ponúknuť seba neznámemu riziku vzťahu a úplnej oddanosti iba vtedy, keď bude mať vybudovanú vlastnú identitu. Takáto intímna hĺbka, napríklad manželskej zmluvy, bude od neho vyžadovať vernosť.
Dospelá viera je viera, ktorá už dorástla do takej istoty lásky k Bohu, že človek je schopný vzdať sa seba ako centra všetkých záujmov. Dieťa to nedokáže, ani adolescent. Obaja sú príliš zameraní na seba a zamestnaní sebou. Až človek, ktorý vlastní výrazný stupeň dospelosti, to zvládne. Stáva sa semenom, ktoré musí padnúť do zeme a umrieť, aby sa z neho narodilo čosi nové (porov. Jn 12, 24).
Človek v tomto stupni bez akej-koľvek rezervy ponúka Bohu samého seba a svoje veci vo výroku: „Nech sa stane tvoja vôľa.” Táto vie­ra, hoci stojí na istej pôde, predsa je krokom do tmy, pretože človek v nej už nečaká, že pochopí tajomstvo Boha, ani že Boh mu bude slú­žiť alebo správať sa, ako si to on želá. Dospelá viera by sa dala charakterizovať ako istá, no zastretá.

Tisíc otázok kardinála Newmana

Newman KardinalKeď sa kardinála Johna Henryho Newmana, konvertitu na katolicizmus, pýtali, či mal nejaké otázniky, keď vstúpil do Katolíckej cirkvi, odpovedal: „Tisíc otázok, ale ani jedinú pochybnosť.” Toto bola dospelá viera, zahalená pláštikom tajomstva. Takú vlastnil aj apoštol Pavol: „Viem, komu som uveril, a som si istý...“ (2 Tim 1, 12).
Dospelá viera hľadá predovšetkým Božie kráľovstvo. Nekladie Bohu podmienky, ale prijíma ho takého, aký je. Lebo, ako to vyjadril majster Eckhart: „Používať Boha znamená zabiť ho!” Pre človeka s dospelou vierou je dostačujúcou odmenou, že sám slúži Bohu.
Záver je teda trocha rozpačitý. Sú pochybnosti vo viere známkou zrelej, alebo nezrelej viery? Pochybnosti vo viere sú istou fázou k viere bez pochybností. Viere, ktorú by sme bez pochybností nedosiahli.
zdroj